bohovského strasti a nálezy.

Závidím Ti, že máš Audinu pred barákom. Závidím Ti zimné dovolenky v exotike, každoročne. Nieže by som Ti závidel, ale chcel by som aj Tvoj nos medzi očami. Aj chorobu … všetko, čokoľvek! Prečo? Pretože nemám zázemie, alebo sa mi len možno nechce otvoriť knihu, pohnúť mozgovou blanou. Lebo neobetujem ani hodinku sebarealizácii, času určeného, aby som zaspával s pocitom uspokojenia, že som pre seba, svoje telo, intelektuál niečo urobil. Radšej zaleziem do kútice a vychutnám si pohodlie. Bezproblémovo si schrúpnem. Pocit blažený, minútový, zďaleka nie hodinový. Nemôžem pozrieť na Tvoj ksicht, pretože mi pripomína mňa, kde by som mohol byť. Ach … som vyhorený, neviem kam ďalej, čo robiť. Lenivosť a komótnosť, parťák môj každodenný. Moje druhé ja. Som zmierený. „Umieram“ mladý …

„Aby si niečo dosiahol, tak musíš proste makať!“ – L.U.Z.A