bohovského strasti a nálezy.

Milujem vôňu ženských vlasov a nežný dotyk druhej strany. Nie je na tom nič zvláštne, však každý rád ovoniava a skúma. Tvrdšie, sladšie, s pochopením, do obleku alebo odvážne. Je jedno, či to s priateľkou robím ráno, alebo večer. Keď mám chuť, jazdím. Nič nehrá rolu … ani koho miluješ. Miluj koho chceš. Suseda, spolužiaka, opravára, ktorý ti minule prišiel spraviť umývadlo. Buď rád príjmaš, alebo rozdávaš … odzadu. Chémia to tak zariadila, taký si, nezmeníš to. Buď sa skryješ za svoju prácu, hobby, aby si neublížil svojim blízkym, rodine. Možno to nepochopia. A možno áno. Slovensko sa to snaží pochopiť už niekoľko rokov, keď len „hŕstka akože odvážnych“ výjde do ulíc hlavného mesta a reprezentuje veľkú LGBT komunitu. Dúhový pochod. Agresívna šaškáreň, ktorá vôbec neplní účel. Aký? Radosť zo života, z rôznorodosti, to čo im Boh nadelil. Namiesto toho sa len utvrdzujú, že nemôžu žiť so svojou polovičkou v manželstve a politika štátu je proti nim. Po tomto sa má táto komunita osmeliť a nabrať dych? Po tomto tí, ktorí nechápu tejto existencii, majú chápať pocitom týchto ľudí? Ich strachu? Ľudia si len potrebujú zvyknúť, nič iné. Tak ako si postupne zvykli na ružové tričká a žlté nohavice. Slovensko je malé a pomalé. Východné. Opatrne prosím!