Oslava športu. Fair-play súperenie tých najlepších, ktorí bojujú o najcennejší kov v snahe pokoriť pozemské maximá. Stret rôznych národov, kultúr, vierovyznaní a všetkých farieb pleti. Posolstvo nádeje a porozumenia. Olympiáda, ako ju poznáme. Dá sa to povedať o Riu? Politika zasahuje do myslenia športovcov viac ako predtým. Nechceš mi podať ruku, lebo naše krajiny majú spor? V poriadku, bodni sa! Rivalita naberá nový rozmer. Každý jeden z 11.000 športovcov si chce overiť pravosť kovu na tom najvyššom piedestáli. Úmyselné zrážky, „nenápadné“ strety so súpermi, podpásovky, ktoré po finiši „z celého srdca mrzia.“ Ale hovno! Jednoducho si chceš ten okrúhliak dať do huby a zapózovať pred kamerami, priznaj sa! Je ti jedno, že knokautovaný leží s bolesťami v nemocnici. Je ti jedno, že doktor medicíny ničí tvoju športovú kariéru a robíš hanbu svojej zemi, rodine a v neposlednom rade sebe samému. Dúfaš, že zmrazené vzorky tvojho dlhoročného potu, krvi a snahy byť najlepší ukážu, že tá bezbolestná „včelička“ do stehna bola len sen, ktorý by si rád vrátil späť. Domáci v obrovskej miere fandia len vlastným farbám. Bučanie, palce dole, posmešky. Vztýčené prostredníky na znak nesúhlasu s výsledkom. Čo sa to do prdele s tým športom deje? Neprajnosť a agresivita narastá. Morálny kódex a profesionalita upadá. Česť nesmrteľným a našim medailistom.
Výrok 7x dopingového víťaza cyklistickej Tour de France:
“Bolesť je dočasná. Môže trvať minútu, hodinu, deň, alebo rok, ale nakoniec opadne a niečo iné ju nahradí. Ak to ale vzdám, je to navždy.” – Lance Armstrong
Celá debata | RSS tejto debaty