bohovského strasti a nálezy.

„Dííg, daj mi euríčko“ …  Čas a sociálny systém z nich urobil príživníkov strednej triedy. Nevzdelávajú sa, nepracujú, neprikladajú ruku k dielu (česť výnimkám). A predsa na nohách lakovečky, čistá košeľa s čipkovým vzorom a účes na Travoltu. Samsung a cigarety vo vrecku. Poprípade tablet s internetom na gádžovskú muziku. Naši spoluobčania. Niektorí prispôsobiví, iní zas nie. Deti raja. Je ich stále viac, berú čoraz viac … Nedávajú nič. Z menšiny sa stáva právoplatná slovenská väčšina. Hygienické návyky idú bokom. Či ste vo vlaku, v autobuse, v obchode, podľa nosa ich spoznáte. Štandard povesti si stále držia … Škoda, že ten zlý. Tak ich poznáme. V hlavách máme zafixovaný stereotyp, ktorý nám nedokáže vytĺcť ani agentúra EÚ pre základné ľudské práva. Najviac to poznajú Slováci, ktorí s nimi žijú v každodennom susedstve. Krádeže, osočovania zo strany „chránencov“. Pretože oni vedia … Vedia aké majú práva, čo si môžu dovoliť. Majú to dôkladne naštudované. Cigáni idú do neba … s pátosom a vysmiati.

Ak som niekoho urazil, ospravedlňujem sa.