Dohodnutí na trištvrte. Päť, pätnásť, polhodina … po siedmich vypínam motor, lebo viem, že to bude dlhé. Čakanie na Godota. Neviem, čo so sebou … Chalanisko sa vyrúti krokom pomalším jak vozíky pri pokladni v Bille. Ani bú, ani mé. Aspoň mohol „sorry, pri odchode ma pritlačilo, musel som.“ Nič! Neveriacky krútim hlavou. Ja, dobrák – hlupák, čakal som ho až do konca. Iný človek by to po desiatich vzdal a s pocitom morálneho víťaza by odišiel. Chvalabohu, za tých pár rokov, čo ho poznám, polepšil sa. Ale dochvíľnosť ho stále obchádza.
Je to vlastnosť veľmi vzácna. Človek sa s tým buď narodí, naučí sa ju alebo skúsenosťami osvojí. Byť na dohodnutom mieste v určený čas. Vo veľa prípadoch o pár minút s predstihom. Človek so schopnosťou „časovej presnosti“ vo mne evokuje zodpovednosť a cit rozvinutý pre usporiadanosť. V mojich očiach má jeden (bezvýznamný) extra bod, ktorý si ale pamätám. Sám sa považujem za dochvíľneho jedinca. Pri prvom stretnutí s mojou priateľkou som jej prizvukoval nech je presná, lebo ja som. Nech vie, že to beriem vážne a že disponujem týmto darom. Štandard si držím doteraz. Občas mi ujde, ale dám včas vedieť, že budem meškať. Určite sa to stáva aj vám …
Ľudia s týmto darčekom do vienka pribaleným sú v dnešnej dobre čoraz väčšou raritou. Je ich stále menej a menej. Vidím to. Konfrontujem sa s tým … Pravdepodobne tu zohráva rolu nevedomosť z poznania ručičkoých hodiniek alebo digitálok. Ktovie, treba sa spýtať …