Na opačnom konci linky skrat vedenia. Žiarovka slušnosti zhasla. Je tma, úplná! „Nepoznám Ťa, neviem kto si, ale Tvoja mama je sociálna pracovníčka, kosoštvorec, ktorý vyprdol totálneho dementa. Meleš hovná“ … No pekne, tlak mierne stúpa. Nádych, výdych, všetko ok. V hlave obrovský otáznik. Veľa otáznikov. Prečo? Z akého dôvodu? Každý hlupák, ktorý je v konci používa všetkým známy argument: „Však čo, žijeme v demokracii, môžem vyjadriť svoj názor, povedať hocičo kedy chcem a ako chcem.“ Je to fakt! Jedine, ak to má hlavu a pätu. Ináč je to bláznovstvo, bohapustý primitivizmus. Urážka hrubého zrna. Dospelý jedinec jedine na papieri. Komplex z nevedomosti, menejcennosti. Alebo len hnev, zakorenená agresia, ktorú si neviem vybiť do vreca. Ktovie, jeho vec, nie moja.
Online hero. Hrdina, ktorý káže prudkým slovom nevzdelanca, fantazmagóriou s pocitom siláka. Cez internet. V skutočnosti bežný človek ako my. Ničím výnimočný. Jedine jeho druhým ja, ktorým sa prezentuje na sieti. Je mi jedno, pseudonym „urobim.si.z.huby.rit“. Idem na to. Žiaden z vás ma nevidí, nevie ako vyzerám. Dostať po papuli? Som neohrozený, takže nehrozí. Poloboh. Cítim sa tak, verím v to. Vyjdem von a som nikto. Moje meno je …