Tancujúce hovno s mikulášskou čiapkou na záchodovej mise, smejem sa. Bolo niečo po 23:15. Mama: „Petrík, migaj spať, je neskoro!“ … TV Luna, predchodca Markízy, v roku 99 vysielala môj obľúbený kreslený seriál Southpark, ktorý si rád pozriem aj dnes. Jeho vysielací čas bola hodina pre malého diváka ako maratón po nočnej, preto mi bolo dovolené pozerať po extra poslušnom dni. Veľa nadávok, vystrčených zadkov a hlášok, ktorým som nechápal. Nevadí … dnes chápem.
„Mami, dávajú super film s Jasonom Stathamom, pozrieme?“ … Mama rýchlo urobí na večeru nejaký šmak, sadneme k telke a pozeráme. Ani nie po tretej scéne niekto škrtí môjho obľúbeného akčného herca a so slizkým potešením mu prizvukuje, že je hajzel a že zomrie. Nevyvoláva to v nás žiaden pocit hanby, čo počujeme. Nevyvoláva to v nás žiadne pobúrenie, čo vidíme v televízii pred hlavnými správami. A čo mladší diváci? Uvedomujú si to? Ich rodičia ?! Taká je doba …
Naši najmenší a od nich starší sú otroci tohto umelého media veku. My starší, od útleho detstva chránení pred násilnosťami a prejavmi agresivity. Naši rodičia na to kládli obrovský dôraz, aby to na nás nezanechalo známky deformácie. „Hajzel“ o pol šiestej, o ôsmej nejaký primitív z Farmy, ktorý káže o chochmese a faloši okolo neho. Vitaj, ty pajác umelý, vitaj v tejto čiernobielej groteske. Posaď sa a sleduj!