„Klop – klop. Dobrýýý, je Boris doma?“ … Najčastejšia otázka mojej mladosti. Určite aj mnohých z vás. Nemusel to byť zrovna Boris, mohla to byť Zuzka, či Lenka. Len ja, on a bicykel. Mobil? Kdeže. Pravidelný výprask po zadku sprevádzaný strachom rodičov, keď som prišiel neskoršie ako o siedmej večer. Spomínam na to rád. Bolo to iné.
Zvonenie Separa, Rytmusa alebo iného umelca. Zdvihnutie: „No? Hej, hej, idem, počkaj. Dám tablet do nabijky a hneď som tam. Keby niečo, volám Ti.“ Deti 21. storočia. Čím mladší ročník, tým technicky zdatnejší. Facebook, Instagram a Snapchat. To je hračka dnešnej doby. Fotky, videá, pózy vhodené do cyber éteru. Zábava našich mladých. Vyjadrenie momentálneho statusu pomocou výdobytkov modernej epochy.
Priznávam, nie každý mladý je odsúdený na komunikačnú negramotnosť v pravom slova zmysle. Ale ruku na srdce … Vývoj je nezvratný. Uvedomujeme si to, žijeme s tým, neriešime. Sme s tým stotožnení. Riešenie problémov, vzťahov, lásky cez pekelné stroje, ktoré bezpodmienečne potrebujeme pre chod našeho dňa. Vytráca sa v nás obrovská časť empatie. Bohužiaľ, je to fakt! Zasiahlo to nás, vštepuje sa to do nich. Úprimnosť na displeyi sa dnes pomaličky rovná slzám pri prisahaní, že nás mrzí naša chyba zo včerajška.
Doba rýchla a moderná vs. doba priorít a sebareflexie. Poňal som to zle? Každý sme nejaký …
Vďaka za roky minulé. Posielam pozdrav.
Bohovský, si bohovský :-))) Vďaka ...
Pani Norika, bude to vzácnosť, ale ...
Ja vám ďakujem za KRASNY ČLANOK ...
Celá debata | RSS tejto debaty