bohovského strasti a nálezy.

„Makaj, makaj, nahraj, vystrel, YES, je to tam! Môj team vyhráva 1:0!“ Ale počkať … v čom je háčik? Problém je v nepohodlnosti sedačky? Nemám dobité baterky v ovládači? NIE! Problém je v spôsobe „hrania“ …

Venoval som sa kolektívnemu športu aktívne 14 rokov. S chalanmi sme sa hnali dopredu za úspechom ako vlci hľadajúci potravu. Spoločne sme tvorili svorku, ktorej základný pud bol pohyb. Toľko hormónu šťastia, koľko som vyprodukoval počas naháňania sa po ihrisku nevyprodukuje dnešný mládenec pri „hraní“ kinectu na XBOXE za celý život. Endorfín bol ten hlavný motív, pre ktorý som dral tenisky a skuvíňal zo svalovice.

Tzv. e-šport je v dnešnej dobe už známy pojem. Chytíš myšku, alebo joypad a sky is the limit, vo voľnom preklade: hraj a buď najlepší! Vydaj svoje maximum za graficky vytvoreného hráča, postavu, team. Čím lepší stroj na hranie, tým lepšie „kopačky, tenisky.“ Svalová horúčka nehrozí, maximálne diagnóza „počítačovej ruky.“ Tuky sa spaľujú pri nerváckom búchaní gejmerského príslušenstva o zem alebo o stenu. Rivalita nadobúda nový rozmer. Reálna hokejka alebo lopta idú do pivnice, do zabudnutia. Tento fenomén behá za nohy našej mládeže. Smutné. Ale nie je to pravidlo … „Keď máš telo, si atlét“ – Bill Bowerman.